Stanislav Thiel (rod. Daniel)

Bol krasny den a nikto by si vtedy ani nepomyslel, ze sa moze zmenit na taky hrozny. Boli sme s priatelom u jeho babicky na kolacoch ked mi zavolala mama, ze otcovi je velmi zle. Rychlo sme nasadli do auta a sli domov. Pomohli sme otcovi sa obliect, lebo mal velke bolesti a potom sme uz uhanali do nemocnice. Dali mu infuziu proti bolesti a robili vsetky mozne vysetrenia. To cakanie na diagnozu sa mi zdalo akoby prebehli aj roky, kym prisli a povedali: Zapal pankreasu. Vtedy vam pomaly pankreas odumiera. Dovtedy by ste o nom ani nevedeli. A uz vobec si nepomysleli, ze je taky dolezity pre vase telo. Ale opak je pravdou! Za otcom sme chodievali kazdy den. Mal zle chvile, kedy len lezal na pristrojoch a vtedy pozerat sa na neho a vediet, ze nemozete pre neho nic urobit, bolo akoby ste tam lezali vy. A mal aj dobre chvile, kedy nadaval na lekarov a na nas sa usmieval, drzal nas za ruky a hovoril, aky je stastny, ze nas ma. Bol na dvoch operaciach a potom ho lekari museli dat do umeleho spanku. Stav sa len zhorsoval. 8.4. nam mama oznamila, ze otec sa asi nedozije rana. Bola to pre mna rana, sok...dovtedy som stale verila, ze sa z toho dostane a vsetko bude v poriadku. Isli sme za nim a ja som tak velmi plakal, drzala ho za ruku a sepla mu do ucha,ze ho mam rada. Ze mu Dannynka, nas psik, roztrhal papuce a musime mu kupit nove. Chcela som verit, ze nezomrie! Slza mu stiekla po tvari. 9.4. rano mi mama volala, ze otec zomrel. Vtedy sa pre mna zrutil cely svet. Moj ocino mi bol vsetkym. Bol najlepsim tatinom na svete. Bol milujuci. Nikdy ma nezbil. A ked sa nahneval tak na druhy den ho to uz preslo. Vedel navarit a napiect akoby mal zlate ruky. A on aj mal. Bol sikovny vo vsetkom co robil. Bol murar a svoju pracu vykonaval zodpovedne a s laskou. Ked'ste ho pozorovali pri praci, vedeli ste, ze svoju pracu ma rad a robi ju najlepsie ako vie. A teraz je to rok a tri mesiace a mne stale tak neuveritelne chyba. Vsetky tie malickosti, ktore si clovek ani neuvedomi, az ked to nestrati. Jeho hlas, to ako si vzdy pri vareni piskal, jeho smiech, jeho vona. To,ze si uvedomim, ze pri vsetkych tych prilezitostiach ked by mal byt, svatba, narodenie dietata, a on tu nebude. To boli. Ja ho budem mat stale v srdci. A nikdy ho neprestanem mat rada. Aj ked uz budem stara babicka v hojdacom kresle, vzdy si spomeniem na svojho milovaneho tatka.