"Odchádzaš a nestihol si ani Zbohom povedať ...
Prázdny je život bez Teba, keď Tvoju tvár už len tuším ...
... oblaky budú plynút tiež.
Len Ty
po dúhovej ceste navždy
zo stanice Svet odchádzaš ..."

Zhasli oči jasné,,, srdiečko dobolelo,,, a tým, ktorí ho ľúbili smútok zanechalo ...

Smútok rozlieva sa v mojej duši, to ako dostal sa tam, to tuším, vlialo ho tam len samé poznanie, že odišiel si, že dotklo sa Ťa skonanie. Tak strácaš sa mi z vecí, z izby pomaly, tá Tvoja energia, to akého sme Ťa poznali, a ja chcela by som Ti na chvíľu dať ešte znať, že ľúbili sme Ťa, že bol si náš. Tak vzďaľuješ sa, no moja láska s Tebou letí tam hore na oblohu, kde ako hviezda svieti, aby okom nočným ešte nakuknúť si smel do duší našich, pre ktoré si tak veľa znamenal...



Slza na líci, zakalený očí zrak, v očiach tma usídlila sa, už je to tak, odišiel si sám a nás nechal si tu ďaleko od Teba, s pocitom beznádeje. Srdce topí sa v mori horkých sĺz, dušu zviera bolesť blízkych sŕdc a myseľ hodnotí chvíle s Tebou strávené, čo nevrátia sa nikdy, navždy sú vzdialené. Ako by bolo možné naspäť vrátiť čas, vyznať Ti, čo všetko znamenal si pre nás? Pohladiť líce, cez oči silu lásky vliať, zahladiť jazvy a všetko dobré Ti len priať. Zrejme navždy už odchádzaš, je to tak, tak utrime si slzy, nech čistý je zrak, nech vidíme krásu duše, čo telo už opúšťa... „Tak Zbohom buď Duša....“ ja verím, že stretneme sa zas...



HOCI ZO ŽIVOTOV NAŠICH ODIŠIEL SI, V SRDCIACH A SPOMIENKACH ŽIJEŠ A BUDEŠ ŽIŤ NAVŽDY.