Pavol Maťašovsky

Bolo to dávno, skoro jak vtedy, vieš, keď sme boli všetci mladí. Bolo to všetko také easy,

hm, trochu sme zmenili svoje pózy, frázy, myslím, že aj davy, v ktorých sme vždy stáli.

Nepoznali sme svet, ani seba, nevedeli sme čo na nás čaká. Nevieme to ani dnes, furt dookola, každý deň robíme pre to veľa, stále však z dola. No, ide sa mi ľahšie, keď viem, že bol tu pre mňa. Cítim jeho prácu na svojej koži, prácu, ktorá vytvorila človeka lepšieho, jak bol včera.

Naučil ho, nehrať sa na páva, ukázal mu, tie pravé hodnoty sveta. Ďakujem je slabé slovo, musím to však skúsiť, dúfam, že ma počuješ a stále vidíš.

Za to všetko, za môj svet, za to, že si veril, keď už ani ja nie. Neviem či sa dá na to zvyknúť, na ten pocit, každé ráno po prebudení po prebdenej noci, pocit bezmocnosti a strachu z tej moci.

Moci nad svojím životom, nad krokmi, ktoré robím bez tvojej rady a pomoci vždy, keď sa z cesty stratím. Všetci vieme, jak je to ľahké, robiť kroky nerozvážne.

Potom ľutovať a mučiť samého seba, výčitkami z celého sveta. Vždy mi budeš chýbať, nie je možné zabudnúť,

no, urobím všetko, aby si mohol pyšne stáť a hrdo sa usmievať. Budem človek, akým si ma učil byť, na obraz tvoj, budem svet okolo seba vždy tvoriť.

Nech si kdekoľvek, somnou tu budeš navždy.

 

Ďakujem, že si ma zachránil, aj keď si nemusel.

Odkazy

Pridať nový komentár

Pomoc