Lia Cervienkova

Srdiecko nase milovane...ani neviem kde zacat pretoze i po tolkych rokoch mi stale zviera hrud,ide mi prasknut srdce a oci s ami zalievaju slzami...

prisla si necakane do mojho bruska,no vsak z velkej lasky a velmi milovana od prveho okamziku ako sme s ao tebe dozvedeli :) o to vecsia radost to bola pretoze som sa dozvedela o tebe na moje narodeniny...priznam s anajprv to bol sok,ale ked ma tvoj ocko objal a povedal ze "nas" miluje uz nebolo sa coho bat...boli sme s ockom spolu kratko,preto som sa zlakla,ale i keby nas opustil vedz ze nikdy by som si nenechala vziat taky vzacny poklad ktorym ty urcite si ...celych 9 mesiacov sme hadali kto sa nam skryva v brusku,nechceli sme vediet ved na co aj...milovali sme ta a netuzili po inom iba po tom aby s anam narodilo zdrave dietatko...chystali sme pomaly vsetko na tvoj prichod...postielka ,kociarik,vecicky oprate a ozehlene...vsetko bolo tak ako malo byt uz nam chybali posledne upravy nakolko sme s aaj stahovali do noveho a tak sme byvali este u babky Vierky...ked to zrazu na mna prislo...v noci sme sli do nemocnice 4 dni pred terminom ...mala som velky strach,nieco ma gniavilo na dusi a nevedlea som toodohnat ...Petko mi tie myslienky skusil zahnat a na chvilu som prestala mat strach..porod bol dost tazky 12.5 hodin sme sa trapili ...ani si nezaplakala co ma vystrasilo...ale povedala som si klud vsetko je urcite v poriadku...napokon ta priviezli v inkubatore a moje srdce acalo blaznivo bit!milovala som tvoju tvaricku od prveho momentu ako som ta zbadala,nieco mi vsak hovorilo ze toto nieje uplne v poriadku ze si v inkubatore :((( pani dr>nas upokojovala ,ze bol tazky porod aby sme ti dali cas ze si velmi unavena a musis sa len zotavit...az potom som sa dozvedela ze ta museli ozivovat ze si nedychala ;(( hned ako som bola schopna postvit sa zacala som odsavat mliecko...vedela som ze ti doda silu...priniesla som ti ho a sestricky necheli verit vlastnym ociam...2 hodiny po porode som doniesla 50 ml pre moje najmilovanejsie dievcatko...zrazu zacali ubiehat dni a ty si sa stale nelepsila...:(( nikto nevedel odpovedat na moje otazky ktorymi som bombardovala lekarov...napokon si bola prevezena na Kramare v BA a tam sme som pocula najkrutejsie vety v mojom zivote:vasa dcerka umiera...po tejto vete nasledovalo este niekolko viet zlozenych s faktov o tom co sa s tebou deje..ale to som ja uz vnimala iba v mrakotach ...zrutil sa mi cely svet...to v co som verila a o com som snivala sa behom jednej sekundy po vyrieknuti jednej vety rozplynulo v sepote prazdnoty...zrazu zacal uplne iny svet ...tocil sa ale nejako pomaly...hodiny boli ako dni a dni ako mesiace a mesiace....vlastne ani nestacili prejst :((( a zrazu sa mi zdalo ze to ubehlo nejak rychlo ...ze sme mali tak kratucky cas pre seba,ze by som dala za to neviem co len aby sa svet na chilu prestal tocit...aby som mohla nadalej drzat v naruci najcennejsi poklad mojho zivota....aby som mohla este vtisnut bozk na tvoje spotene cielko..."53" dni presne tolko nam bolo dopriatych spolu prezit...ty si bola v nemocnici a ja som cely cas chodila za tebou a nosila ti mliecko...citala rozpravky a hovorila o nebicku a anjelikoch....spievala uspavanky a modlila sa aby ti bolo len dobre...obcas ta prisiel pozriet aj ocinko,ale nemohol casto pravidla nemocnice to nedovolovali ...ja som tiez mohla iba prichadzat,pretoze som ti mlilecko davala cez hadicku nemohla si byt kojena nakolko tvoja choroba to nedovolovala...nvedeli sme ako dlho mozeme byt spolu a ja som sa snzaila cely ten cas urobit ti prijemnym...aby si bola spokojan a stastna a hlavne aby s citlia ze si milovana...ibba na jeden den som potrebovala odist torsku oddychnut ,nacerpat novych sil,pretoze nocne odsavanie mliecka a cely den v nemocnici ma vycerpal,psychicky aj fyzicky...tolko bolesti ktoru som viedla denne okolo seba ubolene a utrapene deticky,ich rodicia a...my dve....nechcela som uverit kazdy den som si vravela ze to je len zly sen...ze raz prideme domov...a zrovna v ten den ked som nebola pri tebe ta previezli na JISku pre obojstranny zapal pluc...ked sme prisli s ocinkom za tebou uz si mala kyslik na 70 cize si nedychala sama ,ale dychali z ateb apristroje....tazko sa mi pisu tieto slova,pretoze otvaraju sa spomienky ktore si nechavam na samom dne mojho bolaveho srdca...nie preto ze chcem zabudnut,to sa neda...nedaaaa!!!ale preto,lebo chcem spominat na nase krasne ,slnecne dni...dni ked tvoje ocka ziarili stastim,ked tvoju tvaricku zdobil usmev a v tvojom srdiecku bil zivot....a tieto krasne spomienky si chcem na veky uchovat....
ked me prisli na JISku bola si ako babika...krasna spinkajuca babika...ocko hladil tvoju modru dopichanu rucku :((( a ja som sa snazila ohriat tvoje studene ale napriek tomu spotene celicko ....horuce slzy ktore nam zozierali lica padali na tvoju bledulinku tvaricku a ja som nechcela uverit ze sa blizi koniec....koniec toho nadherneho sna....koniec mojej milovanej lasky ktoru som si mohla posledny krat pohladit,pobozkat...dotknut sa ...
dostali sme na vyber,a my sme sa rozhodli nechat ta odist samu...nemohla som ostat ;( nemohla..lebo by som ta nenechala odist....a nechat ta na pristrojoch este niekolko mesiacov mozno len tyzdnov,to nevedel nik :( to by bolo utrpenie pre teba ...a ja som nechela dopustit ze z vlastnej sobeckosti,z vlastneho smutku budem trapit teba...ked sme ta s ocinkom hladili po tvaricke a bozkavali tovje uz takmer studene rucky vedela som ze to je najlepsia vec akumozem urobit...po tichucky sme s arozlucili s nadejou ze bude nam velmi skoro oznamene ze si odisla medzi anjelov...vedela somt o pretoze uz vtedy sme sa lucili...ja som ciyila to cim si mi povedala zbohom....ani sme neprisli po parkovisko pred nasim domom ked ockovy zvonil telefon...a my sme vedeli,ze tvoje zbohom bolo ked sme boli pri tebe...otocili sme sa a sli napset do nemocnice...
a od toho momentu uz to bolo ako sen...

26.09.2005 -5.20 am -pocujem susedu ako zamika dvere a v tom tichu si vedomujem ze uz je rano...vcera som mala taky divny sen...stala som pri liinej postielke na jiske hucalo mi v hlave.peto ma podopieral z nejakeho nejasneho dovodu mi bolo na odpadnutie,ked som si v tom uvedomila ze uz nevidim ziadne hadicky ani pristroje uz nepipali okolo nas,ale mne stale huci v hlave a vidim ako sestricky otvaraju usta a nieco sa snazia vymanit zo svojich uslzenych tvari,len sa nechapavo pozeram na peta za mnou a chcems aho opytat co hovoria,ale nejak nenachadzam silu iba nemo pozeram dolu do postielky v ktorej lezi Liuska a spinka...hladim ju potvari a zistujem ze pomalicky teplucko ktore som vzdy citila unika...snazim sa ho zachytit ,triem rucku v nadeji ze este sa pohnu prsteky ktore som este vcera citila sa hybat...po lici s ami kotula slza a ja nie som schopna normalneho pohybu ani slov...a popritom pocujem s akricat aby nieco robili ,aby ju priviedli spat ,len nikto ma nepocuje ,vastne pocujem sa iba ja ...neviem ako dlho tam stojime...potom si pametam ako sme vysli pred nemcnicu a krasne svietilo slniecko...ako v mdlobach opustam parkovisko ...sedim doma...tma,ticho a mne stale huci v usiach...zrazu je rano 26.9.2005 a ja pocujem ako suseda zamyka dvere ked pohnem po dlhej namahe hlavou otocim sa na spiaceho peta zistujem ze to nebol sen...a ja si zelam aby bol...zelam si aby toto rano nikdy nesvitlo,aby sme naveky vekuce zili v tom sne ked sa ta rucka hybala,ked vo mne zila nadej ze sa doktory milia,ze Liuska je zdrava ona len potrebuje nabrat silu po tazkom porode ...a od toho rana 26.9.2005 je kazde rano take divne...stale ten isty sen ,ten isty pocit prazdnoty a uplneho zlyhania...jedine co viem je ze zajtra uz nechem vstat,uz nechem otvorit oci uz nechem zit...

NaSA DCErka LIa sa narodila "vraj" s gentickou poruchou zvanou Werdnig Hoffman sy. alebo SMA-typ1 tzv.spinalna muscularna atrofia...nebolo nikdy preukazane z gentickoych testov,prejavovala sa iba linicky...zila 53 dni a za tych par dni nas naucila mnoho a stale nas uci...

LASOCKA VIEM ZE AK BY EXISTOVAL SPOSOB AKO TI ODOVZDAT TENTO POZDRAV DO NEBA,URCITE BY SOM SA DO TEJ OBALKY PRILOZILA I JA SAMA...ABY SOM MOHLA OPET BOZKAVAT TVOJE KRASNE CIELKO,ABY SOM MOHLA PRIVONAT K TVOJEJ CAROVNEJ VONI ...ABY SI BOLA V BEZPECNEJ NARUCI SVOJEJ MATKY A CITILA LASKU KTOROU TA BUDEME NAVDY MILOVAT...neprejde den bez myslienky na teba,neprejde noc ked na perach nosim tvoje meno a s tichou modlitbou do neba prosim,aby si prisla prikrit moje viecka,a pohladit ockovy licko...dakujeme ti ze nas strazis a ze si nam poslala take uzasne deticky akymi Petka a Filipko bezpodmienecne su...tolko nosia v ociach z teba,toko vone ktora mi pripomina tvoje nezne telicko...v kazdom dotyku i usmeve tych dvoch vidim i to nase milovane srdiecko ktore zdobi oblohu a zmenilo sa v hviezdicku....opatruj sa mi Liuska tam hore az do casu nez budeme oept moct bit spolu len uz nie len na 53 dni ale na veky...z laskou mama a ocino...