Ladislav Jánoš

V roku 1943 sa udialo na Slovensku mnoho veci: Matica slovenska zalozila v Martine modernu tlaciaren Neografiu, narodil sa vynikajuci dzezovy spevak a skladatel Peter Lipa, Slovensko prezilo Kursku bitku, vnikol ustav SAV a mnoho dalsich vyznamnych veci. Ale najdolezitejsia a najvyznamnejsia vec pre moju rodinu sa stala 10.05., ked som prisiel na svet. Urobil som neskutocnu radost svojim rodicom a ich blizkym. Vyrastal som spolu so svojim mladsim bratom a rodicmi na dedine. Mal som senzacne detstvo. Pomaly som dospieval, isiel na vojnu a zazil svoju prvu lasku.

Pre mna sa stal zlomovy rok 1966, ked som si vzal svoju lasku za manzelku. 19.11 sme si vystrojili svadbu ako sa patri. Neskor o rok, nam prisiel na svet nas uzasny syncek Lacko. Samozrejme, ze sme ho nenechali dlho sameho a pribudli k nemu postupne nase nadherne 3 dcery, Bibka, Mirka a Matka.

Roky rychlo ubiehali a z mojich malych deti vyrastli dospeli ludia, ktori si sami zalozili rodiny a postarali sa mi o vnucatka. Mal som nadhernych sest vnucat Lacko, Romanka, Patka, Robko, Petko a Marecek. Mrzi ma, ze som nestihol spoznat svojho siedmeho vnucika Riska. Isto by som mu dal vsetko tak, ako svojim ostatnym vnucatam. Priucil by som ho spartanskej vychove, vzal ho na polovacku, na vylet vlakom.. Nadovsetko som svoju rodinu miloval a stale ju milujem!

Casom roky pribudali, mladost utekala. Sice som nebol az tak stary, a nebol som ani pripraveny odist, ale niekto mal zrejme pocit, ze uz som pripraveny a potreboval ma inde. Ochorel som. Bojoval som dlho, viem, ze som nezlyhal, ale uz som nevladal. Bol to dlhy a tazky boj. Chcel som vyhrat tuto bitku, chcel som vyhrat pre svoju rodinu, aby som s nimi mohol byt, objat ich a poriadne sa rozlucit. Vzdy bolo pre mna najdolezitejsie vidiet ich stastnych a s usmevom na perach. No dna 8.12.2000 som tento tazky boj prehral.

Uz som nevidel usmevy na ich perach, ale slzy, ktore stekali po licach. Viem, ze to boli slzy lasky ku mne a zaroven smutku, ktori som im sposobil svojim odchodom. Ale jedno viem isto, vzdy som svoju rodinu uprimne miloval a stale ju milujem, tak ako oni mna. Sice uz nemozem dat na nich pozor tam na zemi, dat im lasku, nehu a objatie ked to potrebuju, ale teraz davam pozor na nich tu, z hora. Ked vidim, ze ma potrebuju, ze im je tazko, zvolaju moje meno, vzdy priletim k nim a sice ma nevidia, ale vedia, ze vzdy budem na nich davat pozor a sledovat kazdy ich uspesny krok.