JUDr. Pavel
Samson


*11.08.1950
†22.05.2011

Návštev: 5623
  1333880704464

Poslať Priateľovi

odosielateľ

 

príjemca

znakov: 0/255

odoslať

Môj príbeh

Môj ocko bol anjelom na zemi, vždy každému pomáhal, poradil, podal pomocnú ruku a ľudia ho preto mali veľmi radi.... vždy sa snažil aby nám nič nechýbalo, dal nám všetko čo mohol a urobil aj nemožné, len aby sme boli šťastní, miloval nás a my sme milovali jeho, odišiel však veľmi skoro a zostalo toho ešte toľko čo sme chceli spolu urobiť, čo sme si chceli povedať, čo sme chceli spolu prežiť.....

...všetko sa to začalo 28.4.2011 a tento dátum si budem dlho pamätať, ráno som vstávala už pred šiestou lebo som mala ísť k môjmu doktorovi keďže som bola v siedmom mesiaci tehotenstva, vonku bol krásny jarný deň a nič nenasvedčovalo tomu, že práve tento deň navždy zmení môj život.... už som bola na odchode keď zrazu hore po schodoch vybehla moja mamina s tým, že ocina nevie prebrať, leží v posteli a nehýbe sa, rýchlo som zobudila môjho manžela a ten bežal k nemu, zatiaľ čo mamina už volala záchranku, bývame 5 km od okresného mesta no záchranke trvalo 20 minút kým konečne prišli, čakala som ich pri ceste a ten pocit bezmocnosti, to sa nedá ani opísať, potom to už bolo rýchle, ocina odviezli do nemocnice, bolo to rozsiahle krvácanie do mozgu, nasledoval prevoz sanitkou do iného mesta keďže tu mu nevedeli pomôcť a ešte v ten deň ho poobede letecky prevážali do Banskej Bystrice...to bolo vo štvrtok a v piatok ho už od rána operoval tým skúsených odborníkov, presne si pamätám na ten piatok, plakala som a modlila sa aby operácia dopadla dobre a ocino to zvládol super, mal síce rozsiahle krvácanie do mozgu no ja som verila tomu, že sa z toho dostane, nie hneď samozrejme, ale postupne s našou pomocou to zvládneme.... hneď na druhý deň po operácii sme boli za ním, pán docent povedal, že urobili čo bolo v ich silách a teraz je to už len ňou, mal ochrnutú pravú stranu, ale ja som naozaj verila, že je to len dočasné.... týždeň bol v umelom spánku, no každý deň sme boli za ním, či už ja, mamina, starší brat so švagrinou a hlavne náš najmladší brat s praiteľkou, ktorý našťastie bývajú v BB a chodili za ním dvakrát denne, vždy keď sme boli pri ňom rozprávali sme mu, čo je nové, držali ho za ruku, hladkali.... videli sme, ako sa to postupne všetko zlepšuje, že celkom dobre reaguje, aj zápal pľúc zvládal dobre, museli mu urobiť tracheostomiu ale lieky zaberali a to bolo hlavné, z BB ho previezli do Žiaru nad Hronom, tam sa jeho stav začal naozaj rapídne zlepšovať, poznával nás keď sme za ním prišli, stisol ruku, pokýval hlavou, proste pre mňa to bolo obrovské úspechy a doma sme už plánovali ako všetko prerobíme aby sme mu uľahčili pobyt doma a aby sa cítil dobre a pohodlne, študovala som všetko dostupné o formách rehabilitácie a liečenia a potom nastal obrovský zlom....20,5 ho museli previezť zo ZH do Banskej Štiavnice, vtedy som bola v 8. mesiaci a rozhodla som sa, že keď ocino bude ležať v BS tak tam pôjdem aj ja porodiť nášho druhého synčeka, aby som mohla byť s ním a aby aj on mohol vidieť druhého vnúčika hneď ako sa narodí.... v nedeľu 22.5. sme ho išli pozrieť ale to čo sme videli po príchode to bolo ako z toho najhoršieho sna....ocino vyzeral veľmi zle, potil sa, nespoznával nás, bol to naozaj hrozný pohľad a ten pocit beznádeje to neprajem nikomu...keď sme odtiaľ odchádzali sestričky povedali že mu urobia nejaké odbery a vyšetrenia aby sme zavolali pred večerom čo je nové....mamina volala do nemocnice okolo piatej a povedali, že stav sa stabilizoval a je to už lepšie a pred siedmou nám už volali oni..... môj milovaný otec umrel..... do konca života nezabudnem na ten okamih keď mi to môj manžel prišiel povedať...... neviem kde sa stala chyba, čo sme robili zle, veď sme to všetci tak veľmi chceli aby sa uzdravil, vrátil sa domov, modlili sme sa za neho a on proste odišiel..... jediné čo ma utešuje je to, že sme sa s ním rozlúčili, že sme boli pri ňom pár hodín pred smrťou.... je to už 5 mesiacov a ja stále čakám, že sa vráti, chodím na cintorín každý deň a pýtam sa prečo sa to muselo stať.... boli sme veľká šťastná rodina, milovala som chvíle, keď sme boli všetci spolu a teraz..??? v dome ostalo jedno obrovské prázdne miesto, ktoré nikto a nikdy nevyplní.... 7.7.2011 sa mi narodil druhý synček, je to náš pokladík, ktorý robí všetkým obrovskú radosť, no starký sa tu s nami z neho tešiť už nemôže...prečo.... "oci vždy si nám volával, bol si doma sám a chcel si nás počuť, keď sme boli v práci, chcel si sa porozprávať a my sme nemali čas, neuvedomovali sme si, že tá samota Ťa ubíja, že nás potrebuješ..... ocko prečo nezavoláš, prečo mi nezazvoní mobil a nezasvieti na ňom ....ocino... prečo.... prečo v nebi nemajú telefón...."

Galéria fotografií

Audio Spomienky