.....ten telefón už nezazvoní.Delilo nás 15 mesiacov.Rozumeli sme si a veľmi sme sa ľúbili. Inak ako sestrička sme si nehovorili. Keď sme ako malé niečo vyviedli, tak sme radšej obidve "dostali"bitku akoby sme jedna druhú zradili. Keď si spomeniem na hojdačku u babky a dedka a Tvoje vyspevovanie, na dovolenku v Maďarsku a zaparkovanie v kukurici, účes na SUZI QUATRO, našu prvú Paelu.../ no to bola hrôza!/ Pamätáš na to ako každé mača, ktoré si našla skončilo u nás doma?? Alebo pamätáš sa čomu sme hovorili klocka??:):):) - a smiali sme sa ako kozy, lebo to nik nevedel! To bolo naše tajomstvo. A aj ostane - navždy!! Je milión vecí, na ktoré by som sa mohla opýtať " a pamätáš" ??? Nehovorím že sme si nikdy neskočili do vlasov, alebo sa nepohádali. Samozrejme že ano, veď sme boli baby , no nie??
Dospeli sme a naše cesty sa rozišli. Každá sme išla iným smerom, každá sme si zariadila život inač. Ale vždy sme sa stretli s láskou a pri rozlúčke sa tešili na ďalšie "stretko". Boli sme spolu málo, ale vždy sme si zaspomínali na veselé ale ale aj smutné časy. A bolo teda na čo! Keď si ma prvý krát zobrala k sebe do krajiny snov kde si už nejaký ten rok žila, mne od úžasu "padala sánka" - to bol svet!
Vždy som mala zmiešaný pocit ale tešila som sa keď mi zazvonil telefón ale keď sa na displeji ukázalo Tvoje meno ja som v tej chvíli vedela že sa ozve .."no ahoj, ja som.."
Už sa neozve. telefón od Teba už nezazvoní. Opustila si nás a MŇA a ja stále neviem prečo?? Prečo je život taký krutý, že nám berie to najdrahšie a najmilšie čo máme??Prečo nám ešte nedal šancu byť spolu?? Ten žial a bolesť sú strašne veľké a vyrovnať sa s tým človek nedokáže. Aspoň ja nie! Pred dvadsiatimi rokmi si mi darovala maturitné oznámenie a na ňom venovanie s mottom "NECHCEM VYHRAŤ V ŽIVOTE,CHCEM VYHRAŤ SVOJ ŽIVOT".
Sestrička ja odpoveď nepoznám , iba Ty.
Sestrička moja chýbaš mi a ľúbim Ťa!