Sama. V izbe tma a clivo.
Sama,tíško spí.
Sama, ani lampa zhora jej modrý pohľad nevidí...........
Počkaj ,dcérka, ešte neodchádzaj, nesmieš preč odísť!
Ak na cestu tú sa vydáš, viac sa nevrátiš!

Sama. Ako vtáča slabé,k nebu letí.Tam.
Sama, pomoc nepýta si pri púti k výšinám......
Postoj anjel, spusti krídla! Neleť!
Nevieš kam!!!
...
...


V to zimné ráno sa čas zastavil, keď.som prosila manžela aby ma zobudil.
Toto predsa nemôže byť skutočnosť!!!,,Zobuď ma hneď! Zobuď ma z tohto príšerne hrozného sna!!!PROSÍM!!!!!!!!!!!!!"
Zabudla som sedieť a nariekať, nemohla som plakať.
Chodila som po byte stále dokola ako tigrica,ktorej niekto ukradol mláďa.
Nevnímala som realitu.Ale tušila som, čo sa stalo.
...v pondelok okolo pol druhej som objavila neprijatý hovor od dcérky.Zavolala som jej a ona mi oznámila, že skúšku v škole zvládla a teraz ide domov,no autobus jej išiel asi o hodinu. Mala pred sebou ďalšiu skúšku a tak bojovala s časom...ale aj s únavou. Tiež som potrebovala niečo v meste vybaviť, tak sme sa dohodli na mieste a čase stretnutia.Keď som ju zbadala mala som neuveriteľný pocit radosti až som sa tomu udivila.Bola krásna.A bola to moja dcérka.Už to nebolo to milé dievčatko s bezstarostným úsmevom na tvári a zvedavými otázkami v očkách.Bola to nádherná mladá žena, ktorej dobrota, láskavosť a prívetivosť vtlačila do tváre výraz nádhernej bytosti.
Doma všetko ako inokedy.
Ešte si niečo opravovala, prerábala, dorábala na zajtrajšiu skúšku-nikdy nebola spokojná, s tým,čo a ako to práve urobila - v posledných rokoch bola veľmi pedantná.
No aj tak si vždy našla čas,na pár slov s mamou,ocinkom a bratom.Nikdy mi z pamäte nevymizne:,,...maminka,ešte nechoď...zostaň pri mne...mne nevadí,keď si v detskej izbe a ja sa učím....som veľmi rada pri tebe...
No nechcela som ju rušiť.Pol hodinky po polnoci, som si spomenula, že mám v jej kabelke doklady,tak som vbehla do izby s tým,nech to už nechá a nič už neprerába,a nech ide SPAŤ.Pusa na pravé líčko práve trochu boľavé,pusa na ľavé líčko,pusa na pusu a DOBRÚ Nôcku!
Usmiata a pokojná si mi hovorila,maminka,zober si všetko,čo chceš a neboj sa pôjdem si ľahnúť.len ešte toto....

V to ráno je v byte ticho.Všade tma.Asi si v kúpeľni,nebudem Ťa rušiť,nech sa v kľude upravíš a v pokoji pôjdeš na skúšku.Asi o desať minút...stále rovnaké ticho,tma a aj ja musím vstať,aby som stihla do práce. V kuchyni si nebola, v kúpeľni tiež nie.Pozriem sa do Tvojej izby.Ležala si mierne poodkrytá,s telefónom pri ruke...asi si vypla budík.,,Inuška, vstaň,už je čas" dotkla som sa Ťa! Si strašne studená.Intuitívne Ťa prikrývam paplónom a ďalej budím.Nereaguješ!!!Preboha!!!!!!!!!!Veď Ty si...............Vrieskam na manžela:VOLAJ ZÁÁÁÁÁÁCHRANKUÚUUUU..........

Odišla si.
ALE PREČO???????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????????...A kde???????????????????????????????????????????????????????????????????????????????