Karol Černý

Stretli sme sa na dusicky...1.novembra 1999. Dve ubolene duse sklamane zivotom, ale za to plne nadeje a tuzby stretnut niekoho, komu by sme odovzdali svoju lasku a nehu...podelili sa o svoje starosti a radosti...niekoho do koho by sme vlozili svoju nadej na krasnu buducnost. Nasli sme sa. Do konca zivota budem dakovat Bohu, ze som Ta stretla. Vynimocny a uzasny muz, nezny, romanticky, chapavy a nekonecne tolerantny. Okamzite pripraveny pomoct mi obetoval si vela zo svojho sukromia, aby si mi pomohol. Naucil si ma zit a tesit sa zo zivota, chapat dovtedy nepochopene. Cele tie roky som sa snazila byt Ti oporou a pevnym pilierom v zivote a Ty si ma za to zahrnal laskou, pochopenim a bol si mi vsetkym na tomto svete. Odisiel si aj ked si tak miloval zivot. Zaspal si spankom vykupenia, kde uz netrpis bolestami a trapenim nad tym, co Ta najviac bolelo na dusicke. Ja som zostala...bez Teba. Chybas mi, nekonecne mi chybas, laska moja. Viem, ze sa raz stretneme a uz nas nikto od seba neoddeli. Neviem kedy to bude, ale velmi sa na to tesim a slubujem, ze svoj zivot budem dovtedy zit tak, ako si ma to naucil. Nepremarnit ani minutu, zit a tesit sa zo vsetkeho krasneho. Viem, ze si stale so mnou a pomahas mi, viem, ze by si sa trapil, keby som to tu bez Teba nezvladala. Vzdy som bola Tvojou silnou Veverickou a tou aj zostanem, aby Tvoja dusa nasla pokoj a aby si sa uz nikdy nemusel pre nic trapit. Nas dvoch nikto a nic nerozdeli. Boli sme si sudeni. "Co zivot rozdelil smrt spoji na veky". Macko moj, moja laska, moje stastie...moje vsetko.
Tvoja milovana a milujuca Vevericka