Gizela Šestáková

Moja milovaná babička...keď píšem tieto riadky, Ty už dávno nie si medzi nami. Aj napriek rokom, ktoré ubehli od Tvojho odchodu, spomienka na Teba zostáva v mojom srdci stále živá. Žila si svoj nie práve ľahký život dedinskej ženy, skromnej, milej, kráčajúcej po ceste osudu s pokorou a vierou v srdci. Od detstva bolo medzi nami zvláštne, výnimočne pevné puto. Babička a jej prvorodená vnučka. S láskou spomínam na neopakovateľné chvíle v Tvojom pokojnom dome, pri jednoducho prestretom stole, pri voňavej káve. Sladila si ju tuším siedmimi kockami cukru. "Káva má byť sladká", vždy si poznamenala s úsmevom. Životná múdrosť, láska k ľuďom, pochopenie pre ich slabosti, to boli vlastnosti, také typické pre Teba. Aj pre toto som Ťa tak veľmi obdivovala. Tešila si sa z mojich úspechov a bola si vnímavou poslucháčkou. V starostiach i radostiach si brávala do rúk ruženec a s pokojnou dôverou odriekala modlitby. Nikdy nezabudnem na vianočný čas, keď som, sediac pri Tvojom lôžku, držala v dlaniach Tvoje láskavé ruky. V Tvojom belasom pohľade som cítila nekonečne veľa lásky. V čase, keď sme vítali príchod nového roka, tichučko si odišla navždy. A s Tebou sa do nenávratna stratilo aj moje detstvo. Idúc po ulici, občas sa pristihnem, že v tvárach okoloidúcich stareniek hľadám Tvoju láskavú tvár. Niet jej, ale v mojom srdci zostáva ukrytá navždy... BABI, ďakujem, že si tu so mnou bola...